Hollywood v tvare Möbiovej pásky

Autor: Jana Žilčayová | 17.10.2012 o 10:32 | (upravené 17.10.2012 o 10:39) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  155x

S Davidom Lynchom je to ako s časom. Parafrázujúc svätého Augustína vieme, čo je čas, pokiaľ sa nás na to niekto nespýta. Mnohoznačné je vzrušujúce práve tým, že ponúka viacero interpretácií. Ešte vzrušujúcejšie je, ak to niekto ponúka spôsobom (ironickej) hry.

Pri pozeraní posledného filmu Davida Lyncha Mulholland Drive vzniká v divákovi neodbytný pocit, že režisér sa zabáva: elegantne, ako iluzionista v kabaretnej scéne klubu Silencio, ktorý upozorňuje, že všetko je len ilúzia. Ak nesledujete pozorne ruky kúzelníka, neodhalíte jeho trik. Lynch očakáva, že ste rovnako zvedaví ako on, a ak ponúka vašim zmyslom množstvo impulzov, budete ich chcieť zachytiť čo najviac. Ak ich ale chcete vidieť, musíte zrušiť svoju ustálenú hierarchiu a vnímať všetko rovnobežne – ako široký, obrovský prúd vody, ako psychedelické obrazy. Čas, alebo ešte lepšie časopriestor, sú hlavnými generátormi zmyslu Mulholland Drive. Slučkami k pochopeniu deja zase detaily telefónov, popolníkov a šálok, cez ktoré príbeh a postavy prechádzajú do iných priestorov a iných časov. Sú bodmi, ktoré vysvetľujú zdanlivú nepochopiteľnosť príbehu. Tu je Lynch nekompromisný a vyžaduje koncentrovanú pozornosť diváka a aj istú úroveň vedomostí. Je podobný Umbertovi Ecovi: používa citácie, odkazy, parafrázuje a paroduje už známe „kultúrne kódy“. Koláž použitá v Mulholland Drive nie je len odkazom na filmy a ich témy (téma Hollywoodu, fetišizmus a skryté zvrátenosti), ale najmä na žánre (film noir, nemecký expresionizmus). Lynchove fleše sú akoby záblesky pamäti, ktoré sa vynárajú asociatívne, z rôznych kaskád vedomia a podvedomia. Modrý kľúčik, ktorý je hlavným leitmotívom a vysvetľovačom príbehu, by v podstate vôbec nemusel existovať. Aj modrá skrinka, ktorá k nemu patrí, je miestom neznáma, záhady. A červou dierou do inej, paralelnej reality. Pre Lyncha je existencia paralelných svetov samozrejmosťou. Pohybuje sa v nich s eleganciou a vášňou. Lynch majstrovsky využíva všetky prostriedky a možnosti filmu, najmä jeho vizuálnu stránku. Prelieza našou hlavou vo všetkých smeroch a hĺbkach s ironickým úškľabkom, ktorý je nasmerovaný na dve strany. V jednej na seba - kto by už priznal bezradnosť voči skutočnosti - „realite“, a po druhé, ironická hra smeruje k odstupu, zdôrazňovaniu paradoxov, protikladov. K zneisteniu zdanlivo pevného a samozrejmého. V ironickej hre parodizuje Lynch aj svoju vlastnú pozíciu. Celovečerný film Mulholland Drive mal byť pôvodne pilotným k seriálu. Jeho prvé dve tretiny sú preto seriálovým rozložením figúrok s príslušnými dejovými motívmi, ktoré sa majú klasicky zauzľovať a vytvárať neprehľadnosť na šachovnici. Autonehoda v úvode filmu je nedokonanou vraždou, zapríčiňuje stratu pamäti, a teda identity tajomnej neznámej Rity (Laura Elena Harringová). V pátraní po svojej identite jej pomáha mladá Betty Elmsová (Naomi Wattsová), ktorá pricestuje do L.A. k tete Ruth, aby sa stala herečkou. Paralelným dejom je príprava nakrúcania nového filmu režiséra Adama Keshera (Justin Theroux) s čiernohumornými obrázkami hollywoodskych praktík producentov a kompromisov režiséra. Podobne, ako sa v predchádzajúcom Lynchovom filmeLost Highway mení identita postáv, menia sa v Mulholland Drive mená tých istých postáv. Nie je to nezmyselná zmena, mení sa uhol pohľadu, mení sa časoslednosť udalostí. Príbeh sa stáča a vytvára Möbiovú pásku, po ktorej prechádzate plynulo a nebadane z vnútornej strany na vonkajšiu a naopak, až pred začiatok bodu, z ktorého ste vyšli. Je to ladný pohyb po dvoch stranách tej istej veci, ktorý zdôrazňuje rôzne strany tej istej skutočnosti. Môžeme ju interpretovať napríklad ako príbeh naivnej a neskúsenej vidiečanky, ktorú zničí mechanizmus Hollywoodu, ako príbeh predajného režiséra alebo ako príbeh tajomnej tmavovlásky. Každý bod je pre jedného koncom a druhého začiatkom. Film sa mení na Urobora v tvare Möbiovej pásky, držiaceho si chvost v tlame – ako nekonečného, neustáleho cyklu zrodu a zániku, ale aj ako niečo, čo sa samo požiera. Rozprávanie Davida Lyncha je pomalé, vytvára expresívnu náladu i v inak normálnych situáciách. Spôsob záberu evokuje atmosféru tajomna, ruší tabu a uvoľňuje pudové a erotické. Podstata iluzionistu spočíva v tom, že nechceme vidieť jeho triky. Chceme vidieť kúzlo. Pri Lynchových filmoch nie je potrebné vidieť celé vnútro strojčeka, pretože ani po jeho rozobratí nenájdeme nič, čo by sa približovalo našej každodennej logike. Lynchova logika spôsobuje závrat a my, ak sme vytrhávaní z príjemnej rutiny bežného uvažovania, ním trpíme. Je to však kúzelný závrat.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

SVET

Rakúskym prezidentom bude holandský šľachtic z Ruska

Tiahnuce sa voľby vyhral Alexander Van der Bellen.


Už ste čítali?